Piata,
záverečná časť súborného diela Ľ. Nováka obsahuje syntetický výklad
vlastnej koncepcie etnogenézy Slovanov (Vznik Slovanov a ich jazyka),
komplexnú genetickú a typologickú charakteristiku slovenčiny (Aký jazyk
je slovenčina), ďalšie rozpracovanie už dávnejšie publikovanej tézy o
príznakových a nepríznakových nulových morfémach (Špecifickosť
morfologických nulovostí v slovanských jazykoch) alebo pozoruhodné úvahy
o vysokoškolskej výučbe historickej gramatiky (Tak trochu esejisticky o
vyučovaní historických gramatík). Ľ. Novák sa zaoberal aj témami z
dejín slovenského jazyka, princípmi výstavby fonologických štruktúr a
ďalšími teoretickými otázkami. Obdivuhodná bola v tomto období jeho
prednášková činnosť prakticky vo všetkých pobočkách Slovenskej
jazykovednej spoločnosti: tézy jeho prednášok sú publikované v bulletine
Zápisník slovenského jazykovedca. Väčšina týchto prednášok je ladená
spomienkovo; poslucháčstvo ich prijíma ako autentické svedectvo o
slávnych rokoch Pražského lingvistického krúžku a o priekopníckej ére
modernej slovenskej jazykovedy. Ako jeden zo zakladateľov Slovenskej
akadémie vied a umení približuje Ľ. Novák v rozhovoroch okolnosti, za
ktorých bola táto inštitúcia ustanovená v roku 1942. Niektoré teórie a
výsledky vedeckých úvah autora dnes už berieme ako samozrejmé, časom sa
stali kolektívnym vedeckým vedomím.